Dňa 15. januára 2018 sa dobrovoľne vybralo niekoľko našich žiackych záujemcov do Divadla Jána Palárika v Trnave na zaujímavú pôvodnú slovenskú hru Martina Timka s názvom PALÁRIK alebo BESKYDOV. Výborný, invenčný autor, ktorý nás vedel pobaviť i poučiť zároveň, napísal túto hru špeciálne pre DJP. Akciu pripravila pani učiteľka PhDr. Silvia Adamcová v rámci predmetu literárna výchova a v rámci literárno-dramatického krúžku, ktorý vedie na pôde našej školy. Cieľom tejto mimoškolskej aktivity bolo žiakom priblížiť literárny druh – dráma, fungovanie divadla a životopis slovenského dramatika JÁNA PALÁRIKA (1822 – 1870) – legendárneho tvorcu prvých slovenských veselohier napriek tomu, že povolaním šlo o katolíckeho kňaza.
Obrovským prínosom tejto veľmi nápaditej a originálnej hry bolo poskytnutie možnosti mladým divákom zaoberať sa reáliami vlastných národných dejín a hlbšie spoznať život významného dejateľa slovenskej kultúry JÁNA PALÁRIKA – priekopníka v oblasti divadelníctva, ktoré patrí medzi hlavné prejavy kultúrnosti národa. Nie náhodou nesie trnavské divadlo hrdo jeho meno. Práve Palárik sa zaslúžil o to, aby sa v jednom z prvých činoherných kamenných mestských divadiel na Slovensku, teda v TRNAVSKOM DIVADLE (vzniklo v r. 1831), ZAČALO HRÁVAŤ V SLOVENSKOM JAZYKU. Divadlo, ktoré bolo predtým určené len pre nemecké a maďarské súbory, sa vďaka Palárikovi stalo prístupné aj pre Slovákov, ktorí mali a majú dodnes záujem o kvalitnú domácu i svetovú dramatickú tvorbu.
V rámci predmetu dejepis si mohli žiaci reálne uvedomiť ťažkosti a traumy národnooslobodzovacieho boja Slovákov v 19. storočí, keď vtedajšia uhorská vláda ostro zabraňovala presadzovaniu akýchkoľvek slovenských národných požiadaviek a našich národných buditeľov označovala za panslavistov, vlastizradcov, prenasledovala ich, zatýkala a presídľovala do čisto maďarského prostredia so zámerom odnárodniť ich.
Pridanou hodnotou tejto akcie bol regionalizmus, spoznávanie regionálnej histórie. Dramatik Palárik predsa pôsobil ako kňaz v okolí Trnavy – v obci Majcichov, kde aj navždy spočinul. Navyše naši mladučkí účastníci divadelného zájazdu zo zavarskej školy mali možnosť vidieť v danej hre aj POSTAVU VÝZNAMNÉHO RODÁKA ZO ZAVARA – JOZEFA KAROLA VIKTORINA (1822 – 1874), katolíckeho kňaza a spoluzakladateľa Matice slovenskej. Dozvedeli sa, že to bol najbližší Palárikov priateľ ešte zo študentských čias v trnavskom seminári. S veľkou odvahou sa vo vtedajšom Uhorsku spoločne národne angažovali, vydávali unikátny almanach Concordia, v ktorom propagovali priam vizionárske myšlienky o zjednotení katolíkov a evanjelikov na Slovensku.
Zaujalo nás, že prvé hry ako Inkognito, Drotár a iné, ktoré vydával Palárik pod pseudonymom Beskydov, vzbudili medzinárodný ohlas a okrem slovenských ochotníckych súborov ich hrávali profesionálne srbské či chorvátske divadlá. Prekvapilo nás, že sa dokonca postavil proti vysokému duchovenstvu a hlásal morálnu reformu cirkvi, za čo bol väznený v Ostrihome a preložený na faru do maďarskej Pešti.
Cesta životom oboch priateľov – Palárika i Viktorina – je teda cestou slovenského národa v ťažkých časoch národnostného útlaku. Dojalo nás, keď sme sa dozvedeli, že život v tejto hektickej a stresujúcej dobe doviedol Palárika až k vážnym problémom so žalúdočnými vredmi, ktorým
predčasne podľahol len vo veku 48 rokov. A Viktorin si dokonca v budínskom ústave pre choromyseľných siahol na vlastný život. Takto nešťastne ukončil svoju náročnú životnú púť, počas ktorej bol takisto ako Palárik väznený za národné prejavy – zúčastnil sa totiž na predrevolučných nepokojoch v roku 1848 presadzujúc naše záujmy získať v rámci Uhorska istú formu autonómnosti. Aj v neskoršom období života zažil kontrolovanie políciou. Po prehliadke bytu sa dostal pred vojenský súd v Prešporku. Politická vrchnosť vtedy navrhla biskupstvu, aby ho preložilo do maďarského prostredia, a tak záverečné roky svojho krátkeho života prežil v Budíne a neskôr na starobylom Vyšehrade, kde je aj pochovaný.
Nielen atraktívnym, ale aj hodnotným inscenačným nápadom, ktorý fascinoval rovnako deti, ako aj dospelých, bola skutočnosť, že predstavenie začalo už vo foyer divadla ešte pred vstupom do šatní. My diváci sme s nadšením ocenili to, že sme mohli vidieť zákulisie divadla, v ktorom sa začali písať dejiny slovenského profesionálneho divadelníctva. Žiaci si mohli pozrieť priestory, do ktorých sa bežný návštevník divadla nedostane. Videli pripravené kostýmy, rekvizity, ale aj miesto inšpicienta, ktorý vedie celé predstavenie. Prechádzali sme chodbičkami, po ktorých zvyčajne vedie svoje kroky každý herec, kým nevystúpi na javisko – na tie slávne dosky, čo znamenajú svet. Napokon sme všetci prítomní diváci doputovali do podzemného Štúdia DJP, kde sme si v sugestívnej inscenácii veru aj so slzami v očiach prežili životný príbeh hlavnej postavy večera.
Po predstavení nás inscenátori pozvali na takmer posvätné miesto. Zo štúdia sme sa dostali do suterénu pod javisko a po schodoch sme vyšli akoby hrajúci herci priamo doprostred javiska veľkej sály Divadla Jána Palárika. Bol to zážitok. Prvýkrát v živote sme videli trnavské divadlo z pohľadu účinkujúcich a ocitli sa na doskách, kde sa, ako som už vyššie uviedol, prvý raz v dejinách Slovákov (!) hralo profesionálne divadlo v slovenčine, a to vďaka nášmu hrdinovi Palárikovi. Nastala zvláštna situácia dotyku s povestným hviezdnym prachom historického javiska. Vymenili sme si tak miesta: my diváci sme stáli na javisku a účinkujúci sedeli v hľadisku. Od režiséra Viktora Kollára to bol geniálny počin, naozaj sme mali z toho výnimočné pocity. Cítili sme silu, ktorú ukrýva v sebe divadlo v podobe nadčasového morálneho odkazu všetkým generáciám – odkazu o dobrote a zlobe človeka, o láske a nenávisti človeka, o vzletoch a pádoch človeka, o svätosti i hriešnosti človeka, o jeho minulosti, prítomnosti a možno aj budúcnosti. Vnímali sme tú odvekú potrebu človeka sa písaním a hraním svojich príbehov dopracovať k odpovedi na otázky o zmysle ľudského života. Myslím si, že práve literatúra a divadlo či film dávajú aspoň potroške odpoveď, že podstatu žitia človek nachádza v očiste svojej duše, v tom, že spozná, čo je dobro a láska, a že je i sám schopný urobiť správny, hodnotný, dobrý čin aj za cenu sebaobety, sebazaprenia a bolesti. Práve herec, slávny taliansky herec Marcello Mastroianni, ktorý stvárnil veľa ľudských životov, povedal: „Zmysel života je žiť ho bez viny.“
Na konci tohto doslova sviatočného večera, keď všetko vzdialené a minulé bolo odrazu také blízke, sme mohli v uvedenom nevšednom postavení navzájom diskutovať. Mohli sme sa čokoľvek k danej téme pýtať a vyznať sa i zo svojich zážitkov. Rozprávali sme sa nielen so spomínaným pánom režisérom, ale aj so skvelými a zanietenými hercami večera – Martinom Kochanom, ktorý stvárnil hlavnú postavu Palárika, ďalej Martinom Križanom, Monikou Stankovičovou – a hudobníkom Danielom Herichom. Žiaci si na pamiatku vyžiadali od umelcov aj autogramy. Veľmi ich zaujalo, ako a kde šepká šepkár text hercom na javisku.
Svoj pobyt na javisku trnavského divadla, pobyt priam s historickým pocitom sme ukončili spoločnou fotografiou s tvorcami nezabudnuteľného predstavenia. Aj touto cestou im ďakujeme za veľmi obohacujúci večer.
Spracoval: Mgr. Marián Gabriš