Ôsmaci tvorili na slovenčine k príležitosti Dňa Zeme básne i prózu na tému Vietor a dážď.
Dominika Adamkovičová:
Kvapka a vetrík Hanka Bunčeková: Voda
Fúkol vetrík práve dnes, Prší a ja sa pýtam:
rozfúkal nám celý les. „Kam sa dáždik podeješ?“
Fúkol vpredu, fúkol vzadu, Už viem, veľké sucho vládne,
preletel nám cez záhradu. tak rastlinky poleješ.
Cez dediny aj cez mestá, Smädná bola konvalinka
tak, ako ho viedla cesta. aj stromčeky v lese,
Tu je vetrík, tam vetríček, Čistá voda, pravdu vravím,
uložil sa spať pod kríček. všetkým život nesie.
Bola jedna kvapka malá, Aj z kohútika doma
čo sa rada zabávala. tečie nám vodička,
Keď padala do potôčka, popíja z nej schuti
pretrela si obe očká, aj malá Anička.
Hneď sa potom vyparila, Voda, voda, však si vzácny mok,
na obláčik sa zmenila. túžim ťa piť denne celý rok.
A tak sa tá kvapka malá Všetci vieme, že šetriť ťa máme,
dookola zabávala. preto zbytočne vodu nepúšťame.
Kvapká kvapka, len sa leje,
kvapôčka sa na nás smeje.
Pošteklí nás na líčka
naša vzácna vodička.
Aj keď padá z neba,
chrániť nám ju treba.
Po lete zas prišla jeseň,
zaspieva si s dažďom pieseň.
Stromy listy zhadzujú,
s vetrom šantia, tancujú.
Andrea Štrbíková: Dážď a vietor Sárka Adamcová: Búrka
Jeseň je pani bohatá, Je chladný aprílový večer,
do krásnych farieb odetá, pomaly sa stmievať začína,
červená, žltá, zelená, obloha je farby šedej,
aj nástup vetríka znamená. vánok si krajinu objíma.
Vietor fúka ponad lúčky, Počasie je veľmi zradné,
pohladí mi moje rúčky. ľahko sa hneď zmení,
Vlasy – tie mi rozstrapatí, kde-tu, sem-tam kvapka padne,
smejú sa mi kamaráti. to si pôda veľmi cení.
Vetrík v sile naberá, Na oblohe sa kopia mraky,
rozhodí aj frajera! jeden sa tisne na druhý,
Fúkaj vetrík pomalšie, ukryli sa už aj vtáky,
nech mám vlásky zas krajšie! vymizli z tmavej oblohy.
Vietor začal ustávať, Večerný vánok zosilnieva,
zas sa budem zabávať, stromy sa hýbu v povetrí,
s kamarátmi chceme von, mesiačik sa už neusmieva,
zahrať si už bedminton. snaží sa ukryť v závetrí.
Konečne sa oblečieme, Vtom hrozný hukot zaznie kdesi
nech sa trošku zahrajeme. a rozleje sa krajinou,
Čo sa deje? Čo sa stalo? to mraky husté ponad lesy
Vonku sa nám rozpršalo... stali sa hrozbou jedinou.
Prší, prší, stále leje, Bleskami osvietená krajina
mračno sa z nás opäť smeje. a hukot hromov všade,
No keď vonku doprší, zdvihla sa číra hladina,
zahráme sa na súši. stromy sa trasú v sade.
Kvapky sa lejú z oblohy,
voda je darom z neba,
príde dážď podľa dohody,
keď ho je najviac treba?
Adelka Bajnoci: Kvapka
Z ničoho nič tu bola. Vypadla z obláčika a už letela k zemi. Okolo seba videla veľmi veľa podobných malých kvapiek, ktoré boli rovnako vystrašené ako ona. A keď sa pozrela dolu, videla snáď milión ďalších kvapiek, ktoré boli tých najrozličnejších tvarov a veľkostí od maličkého zrnka piesku až po veľkosť chrobáka.
Malá kvapka sa zvedavo obzerala okolo seba. Videla, ako sa všetky kvapky rútia k zemi. Vietor fučal okolo nich a poháňal ich stále bližšie a bližšie... Kvapka celá vystrašená zatvorila oči. A zrazu dopadla na zem. Čas bežal a nič sa nedialo. Mohla odpočívať pod nepatrným lístkom, kde bola celkom v bezpečí. Keď tu zrazu počuje blížiaci sa hukot silného vetra. Keď otvorila očká, videla, ako sa svet okolo nej pohybuje závratnou rýchlosťou, to ona letela celkom do neznáma. Letela dlho, predlho, až bola celkom unavená. Vyčerpaná zaspala.
Keď sa kvapôčka prebudila, cítila na svojom chrbte slniečko ako svietilo a ohrievalo jej uzimené telíčko. Konečne videla, kto ju zachránil od samoty a nudy. Bol to vietor! To on ju vzal na svoj chrbát a zavial ju až sem – k moru.
Všade, kam sa kvapôčka pozrela, videla jagajúcu sa vodu. Vietor pustil kvapku, práve keď ju niesol nad hladinou mora a tak mohla splynúť s tisíckami ďalších kvapiek a tešiť sa z toľkej krásy! Kvapka ešte stihla zavolať: „Ďakujem ti, vetrík, záchranca môj!“ Vietor ako odpoveď vyžblnkol morskú vodu akoby odvetil: „Rád som to pre teba urobil!“
A tak, vždy keď bol vetrík pri mori, kvapôčka si radostne a vďačne žblnkotala popri ňom.
Tomáš Matejovský: Nezbedný vetrík
Malé dievčatko, ktoré každé ráno vychádzalo von, aby videlo tú nádheru, čo ju zakaždým čaká, aj dnes urobilo to isté. Už na svitaní vstalo zo svojej postieľky, oblieklo si len ľahký svetrík a vykuklo z dverí. Dnes bol deň iný, dnes sa niečo zmenilo. Najskôr netušilo, čo, ale potom si všimlo, že všetky stromy sa nakláňajú na jednu stranu, všade lieta lístie a aj ju by asi to niečo silné unieslo, ak by sa nebola chytila kľučky na dverách. Rozmýšľalo nad tým, čo to môže byť.
A až potom si spomenulo na rozprávanie svojho starého otca, ktorého príbehy tak milovala. Rozprával jej o tom, ak malý nezbedný vetrík rozháňal po uliciach listy, naháňal ich, robil si z nich rôzne tvary, vymýšľal, kam všade by sa mohli dostať. A tak skúšal, čo sa mu s nimi podarí. Jeho otec veľký vietor sa naňho hneval, ale aj on bol taký, keď bol malý. Otec, veľký vietor, fúkal oveľa silnejšie. Dokázal ohýbať stromy, vedel rozfúkať oblaky na oblohe. Jeho sila dokázala zo zeme odfúknuť aj iné veci ako len lístie alebo odpadky, ktoré boli ľahké.
Ale aj tak sa najviac všetky oči upierali na malý vetrík. Dokázal narobiť takú šarapatu, že sa dospelý človek hneval. Ale malé deti sa tešili, naháňali listy, súťažili, kto ich predbehne a tak to bolo aj s malým dievčatkom. Obľúbila si ho, mala rada, keď jej fúkol do vlasov. A časom si naňho zvykla. Mala rada, ak ju privítal ráno fúknutím, hoci jej niekedy pokazil vrkoč, ktorý mu mama práve zaplietla. Aj tak vedela, že v ňom má rovnakého kamaráta nezbedníka, akým je aj ona sama.
Svoje práce potom prezentovali mladším kamarátom.